na Blog.cz

Píšem neplánovane, odveci, možno bezdôvodne.

Ale zas prišiel ten deň, kedy sa slzy z mojich očí spustili dole lícami pri spomienke malého osamelého dievčatka, strateného medzi tými všetkými veselými deťmi, ktoré vedeli, čo je "mikina" a ono len zahanbene sklonilo hlavu, keď sa ho na to opýtali.

Mám pocit, že za posledné roky mi chýbal človek, ktorému by som sa mohla vyrozprávať. Ja viem, že mám ľudí, ktorí ma ľúbia a ktorým na mne záleží, vážim si ich a nechcem o nich prísť... ale ani jeden nie je pri mne o jednej v noci, keď si ľahnem do postele a trýznivé zaspávanie prejde do usedavého plaču.

Keď zo seba potrebujem dostať všetky spomienky, pocity, bolesť, ktorá ma zvnútra ničí a nikto o nej nevie, keď si prehĺtam vlastné slzy, nemo hľadím do steny a neviem, čo sa deje, keď potrebujem niekoho, kto by ma chápal, pričom sebe nerozumiem ani ja.

Mám plný nos a musím dýchať ústami. Toaletný papier, ktorý som si zobrala, lebo som nenašla vreckovky, je plný hlienu z mojich dýchacích ciest, tak sa to neúspešne pokúšam vťahovať späť.

Plač ustal, slza sa objaví len sem tam a podarí sa mi ju takú osamotenú zotrieť skôr, ako sa dostane ku mojim perám. Ale...

... s prichádzajúcou smskou sa mi znova do očí tlačia slzy. Prosím tu o niekoho, kto by ma chápal, a zároveň mám pocit, že moje utrpenie je len moje a že o ňo nikto nemusí vedieť. Že nechcem, aby o ňom niekto vedel, nedokážem si predstaviť, ako o ňom niekomu rozprávam, ako sa ma niekot pokúša utešiť.

Každou sekundou ostáva väčšie a väčšie prázdno. Neviem, čo chcem, a neviem ani, čo nechcem. S pootvorenými ústami mlčky hľadím pred seba, nenachádzam ani silu znova sa rozplakať, uvažujem, s akou predstavou budem zaspávať dnes.

S predstavou života bez všetkého tohto...? Hlúpej túžby, aby ma mali rodičia radi, aby boli na mňa pyšní, sklamania, že im ani nedokážem povedať, ako ich mám rada? Nebolo by mi bez tohto lepšie?!

Kurva, neznášam a zároveň milujem tento svet! Len neviem pochopiť, prečo ja... prečo ja som také ničovaté nič? Alebo prečo mám len pocit, akoby som bola ničovaté nič? Ako keby som ani nemala problémy, len pateticky prežívam všetko, čo sa mi deje?

To by mi povedali oni. Že som precitlivená a všetko si beriem ku srdcu. Možno hej.

Ale dievčatko vo mne trpí.

Po celom námestí sa rozliehala hudba, smiech, vrava a výkriky malých detí. Oslavy boli v plnom prúde, na kolotočoch nebolo jediného voľného miesta, ľudia sa pred stánkami s občerstvením tlačili, aby čo najskôr dostali vytúžený kúsok mäsa či studené pivo.

Dievča so strapatými havraními vlasmi stálo uprostred toho organizovaného chaosu so zmäteným výrazom, nevediac, či má plakať, či utiecť, či sa tváriť akoby nič alebo sa zamiešať do davu. Ale doslova ucukla vždy, keď sa jej niekto sotva dotkol, krčila sa pred každým slovom, ktoré okolo seba počula, najradšej by sa schúlila do klbka, zavrela oči a predstavila si, že je niekde úplne inde.

V bezpečí svojej izby, pod bielou voňavou perinou, s knihou v ruke a vlasmi zapletenými do dvoch vrkočov.

Prišla sem však kvôli nemu a on neprišiel! Nechal ju napospas krutému svetu, pričom dobrie vie, aký má z neho strach. Vie, že celé dni presedí pri zasvietenej lampe, pretože ťažké závesy má zatiahnuté od rána do večera a od večera do rána, aby náhodou v okne neuvidela niečo, čo by vidieť nechcela.

Konečne sa odvážila pohnúť z miesta. Len preto, že dav okolo nej sa trochu preriedil. Rozhodla sa využiť situáciu, opatrne kládla nohu pred nohu, až kým sa z cetra námestia nedostala na mierne vyľudnený okraj. Trvalo jej to dvakrát dlhšie ako hocikomu inému, lebo vždy, keď náhodou hrozilo, že sa jej niekto nechtiac dotkne, zostala stáť na mieste, aby tomu svojou nešikovnosťou neprispela.

Klesla na lavičku, vďačná, že je tam sama, že je príliš obyčajná na to, aby si ju niekto všimol, že nikoho nezaujíma hlúpe dievčisko so slzami na krajíčku.

Hľadela na svoje nohy, pri ktorých sa za pár sekúnd objavili ďalšie. Neodvážila sa zdvihnúť zrak na vyšúchané staré džíny, už tobôž nie na červenú károvanú košeľu. Na jeho tvár sa ani neodvážila pomyslieť.

Jedna osamelá slza dopadla tesne vedľa bielej špičky jeho tenisky.

Cítila, ako si bez zaváhania sadol vedľa nej, udržujúc dostatočnú vzdialenosť medzi ich stehnami. Bez slova k nej natiahol ruku s ružovým balónom, ona sa automaticky pred jeho pohybom stiahla. Bol príliš blízko.

"Neprišiel si."

"Ale áno, prišiel, nevidíš ma?"

"Neprišiel si dosť skoro. Neviem, či... sľúbil si mi... a nechal si ma samú. Ja... zbohom."

Ležala vedľa neho, ruky spojené, prsty prepletené, na sluchách cítila jeho teplý dych. Schovaní vo vysokej tráve, chránení pred celým svetom, len on a ona. Navzájom pre seba.

Prevalila sa nad neho, dlane zľahka položila na jeho hruď, so smiechom ho plavými vlasmi pošteklila po tmavom strnisku. Oči jej žiariri, svetlé líca zalial rumenec. Ružové pery sa roztiahli v úsmeve, v oboch lícach sa objavila roztomilá jamka, jednu z nich zdobilo znamienko.

"Ľúbim..."

"... ťa."

Prvý september je pekný dátum na začiatok. Končia sa prázdniny, začína školský rok (viac-menej), chyba sa rozhodla nakaziť vaše prehliadače (pevne verím, že rovnako ako ja, aj vy obľubujete google chrome :) )

Miláčikovia, nečakajte tu žiadne pseudo-filozofické kecy. V príspevkoch sa budem uchyľovať ku totálnym blbostiam, videá, obrázky, texty, niekedy len prostý citát, ak nepochopíte tomuto systému, nevadí, ono to systém nemá :)

Ľúbte sa a množte sa a majte ma radi a ak by ste mali na jazyku niečo, čo sa mi určite nebude páčiť, buďte ticho.